“Potom si pomyslela: len preto, že vtedy sa to podarilo, neznamená, že sa to podarí aj druhýkrát.”

(Hanna Krall)

Nič zvláštne sa nestalo

na Ulici Ruskaja v Užhorode medzi rokmi 1999 a 2013. Stará žena zdanlivo nemyslela na nič. Oboma rukami sa držala operadla fotela. Plece mala naklonené dovnútra, nohy tesne pri sebe. Cítila, že stehná sa jej trochu nadvihnú, keď sa zadok stiahne. Na čelo jej vyrazil pot, z plota uvidela viac. Skrivili sa jej ústa, žmurkanie sa zrýchlilo. Akoby jej svetlo začalo odrazu dráždiť pleť. Muž ďalej šil, dieťa neodlepilo zrak od telky.

Sústredilo sa na pocit hnusu.

Ona trochu dychčala, veľmi potichu, iba tak, ako jej brušné svaly dovolili. Snažila sa príliš si nevyčerpať sily, vedela, že ich ešte neskôr bude potrebovať. Dychčanie, hoci sa zrýchľovalo, si nikto ani nevšimol. Žena občas otočila hlavu, kým pocítila, že sa jej svaly na krku začali naťahovať. Pohľadom sa snažila vždy rýchlo vrátiť k oknu.

Nechcela premeškať tú chvíľu. Ľavé chodidlo si jemne pritlačila pod radiátor, konček papuče sa odlepil od zeme a potom zrazu znova klesol, keď sila príťažlivosti medzi ponožkou a kožušinovou výstelkou papuče povolila. Svojím chodidlom pocítila ako koža aj mäso na kostiach ochabli, ako špinavý koberec, ktorý prehodia cez prášiak. 

Muž odložil šitie a podišiel k oknu, aby viac poodtiahol záves. Uľavilo sa jej a konečne si mohla zložiť nohu, ktorá sa z toľkej námahy už celá triasla. Tešila sa, teraz už dovidela aj na ľavú stranu ulice, aby tak dopredu vedela, z ktorého smeru prichádza. Ale potom sa preľakla a chcela to mužovi naznačiť. Pohľadom zachytila už iba odvrátené plece.

V bráne sa objavil človek. Zavesil sáčok na plot.

Pohlo to ňou. Predstavila si, ako okamžite vybieha. Hýbe sa jej ľahko. Dychčanie sa zrýchlilo, už prehlušilo aj telku. Chlapec vedel, čo sa deje, neobrátil sa. Muž dokončoval posledné stehy na látke. Ona sa ani nepohla, uprene hľadela na sáčok. Ktokoľvek by ho mohol vziať a tvrdiť, že patrí jemu. Ukáže papier, ktorý to potvrdí, alebo možno nepotvrdí nič; ale papier predsa len ukáže. A ona bude potom musieť zvnútra vydrhnúť rúru.

Vydrhnúť uplynulých päťdesiat rokov zažratej špiny.

Veľmi sa potila, občas zodvihla ruku, aby si pretrela čelo. Bolelo ju to. Ale nechcela, aby jej pot stekal do očí.

Chlapec prerušil hru a vyšiel na dvor. Už hodnú chvíľu cítil ten pach. Muž najprv podišiel k plotu, vzal sáčok dovnútra, vybalil ho, aby sa to aspoň trošku vychladlo, potom ju chytil pod pazuchu a odviedol na záchod.

Chlapec to videl už mnohokrát. Pozeral, ako stará žena otvára ústa, usmieva sa alebo spí, zatiaľčo pod seba špiní.

Žena porozprávala, ako to bolo,

ale nepamätala si z toho veľa. Iba zásadné detaily. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Chlapec si myslel, že jej volajú z práce a ona sa teraz bude musieť vrátiť. Spala iba pár hodín, a to sa naozaj nepatrí. Pracovať aj za úsvitu, pustiť človeka domov, a potom ho zavolať späť. Chlapec ďalej nervózne hral videohru.

Žena zavolala muža z kuchyne. Volal Sanyi, s Babi je zle. Potom odišla.

Chlapec sa cez deň poflakoval, možno šiel von na bajk alebo vybehol za niekým na veľké ihrisko.

Nevidel ju až do neskorého večera. Žena medzitým dorazila do bytu na Ulici Szugló.

Dvere sa otvorili, vošli, nepozdravili sa.

Vo veľkej obývačke na gauči, tvárou k operadlu, ležala manželova staršia sestra – Babi.

Jej celé meno si po tom všetkom už nevie vybaviť.

Babi vypila fľašu vodky. Už dlhší čas ju liečili na cukrovku, ale ona sa radšej liečila podomácky. Ležala v bezvedomí. Manžel sa o ňu začal obávať vo chvíli, keď sa jej na nohaviciach zjavili tmavé fľaky, moč už stekal po gauči a nechával veľký fľak na bledom koberci. Vtedy jej zavolal.

Umyli ju, ale ani to ju neprebralo. Vzali ju do nemocnice.

Doma povie žena chlapcovi, že nevedia, čo s Babi bude. Ticho ležala, občas otvorila oči, videla som, že niečo chce, ale mohla som jej pomôcť iba tým, že som jej podložila šiju. Ale možno to bolo celkom zbytočné. Aj záchranári ma potom strašili, vyčítali mi, že na čo ju nechávame piť. Stratila som reč. Čo sa dá na to povedať?

Babi o pár dní na to zomrela.

V pamäti chlapca ostalo iba to, keď ho Babi strážila. Nemal ju rád. Ráno, keď začul, že otec odchádza a Babi vchádza do izby, vždy si schoval hlavu do vankúša. Tváril sa, že stále spí a že nevie o tom, kto je v izbe s ním. Občas si spomína na to, ako otec hovoril, že Babi nevie variť, lebo presolí mäso a potom ho pripáli, pretože pije a neustále vysedáva pri okne, aby mohla počúvať, o čom sa zhovárame.

Na pohreb nešiel, a ani mu o tom nepovedali.

Zo školy príde domov

skoro. Sedí pred počítačom, baví sa s kamarátmi online. Pre slúchadlá nepočuje zvoniť telefón. O pár hodín zbadá, že má viacero neprijatých hovorov. Neprekvapí ho to, nie je to po prvý raz, pomyslí si, človeku občas niečo ujde.

Otcov hlas v telefóne znie pokojne a odmerane.

Má prestúpiť na Ulici Komócsy z trolejbusu 77 na 82-ku. Nenávidí tú zastávku. Každý deň chodí touto trasou do školy, už mesiace. Na marec je príliš teplo. Ešte pred mesiacom sedel v dlhom kabáte v jednom minajskom hostinci. Premýšľal nad Ivanom Iľjičom, a že je sranda, že to čítal práve pred pohrebom. Od Ulice Komócsy až po Uzsoki si dvakrát vypočuje Lose Yourself. Každý verš vie naspamäť. Videl aj film. Odvtedy ukazuje prostredník inak. Už mesiace si dokáže zapamätať iba texty pesničiek, a to okamžite. V trolejbuse sa snaží ignorovať, že na posledných zastávkach s ním idú zväčša už len starci a mrzáci.

Trikrát si poklope po stehnách. Trikrát po sebe. Popritom si v duchu hovorí: poklopem, poklopem, poklopem. Vesmír a pánboh načúvajú. A vidia, že je to dobré.

Prvý deň šiel s otcom, zapamätal si, ktorým smerom má ísť. Mohlo to byť pred pár mesiacmi, už si nespomína.

Prechádza bočnou bránou a ide až k odľahlej menšej budove. Obchádza hlavnú budovu, ide cez parkovisko popri opustenej bytovke a rovno do bloku. Tretie poschodie. Číslo izby nevie. Spočíta kroky. Zaklope trikrát.

V izbe ležia samé ženy. Ide k zadnej posteli vľavo. Neskôr si už na otca nespomenie, ale aj on tu je. Vyberie nápoje z nočného stolíka a zabalí ich do sáčku. Fanta, Cola, Nestea. A zo stola načatú neperlivú minerálku. Na stole ostane veľa iných vecí, ale tie nevezme. Žena ho pri tom celý čas pozoruje. Prudko pokyvuje hlavou, možno pritaká. Zvyšok tela sa nehýbe. V očiach má slzy. Okolo nej sa mihajú ľudia. Možno ich je aj sto, už ani na to si nespomína. Bolo ich veľa.

V okne nie sú vtáky. Rímsa plná ostňov.

Myslí na to, že zajtra to všetko musí vláčiť späť. Alebo ak nie zajtra, tak o pár dní. Keď už bude môcť prísť. Ale potom ich už vezme do ruksaku. Tak je to ľahšie. A tak ich prinesie aj viac, aby bolo. Keď bude treba.

Ticho pozdraví. Zamáva žene. Tá chce niečo povedať. Díva sa. Neprehovorí. Na spotenej tvári úľak, otázka, odkaz. Chlapec na nič nemyslí. Neprekvapí ho to, nie je to po prvý raz, pomyslí si, človeku občas niečo ujde.

Večer sa dozvie, že už viac nemusí chodiť. 

Iba o desať rokov na to si to vyhľadá na Google Maps: Gastroenterologické oddelenie.

Predvolanie

a výpoveď. tuším už neviem dýchať. nejako to zapíšem sem do denníka. ako tak úprimne. vety nikdy nezastavujú. zrodil som sa pre seba.

občas uvoľnenie, tiché šepkanie. budem žiť dlho. v tejto rodine zomierajú iba ženy. ženy zomierajú pre hriechy mužov. klopem trikrát. nechcem sa báť.

vo svojom živote som svedkom. nie je ani môj, ani mne vlastný. na večnosť zachytávam bytie. zaviniem sa do mokrých plachiet. už sa za nich nemusím modliť. človek spočíva v hriechu. spovedám sa alebo udávam iných, neviem.

robiť, kým to nedorozprávam.

preklad: Viktória Finta