Presťahovala som sa do veľkomesta iba nedávno a, samozrejme, dáva zmysel, že sa tam nedá celkom dobre prechádzať, je to staré mesto s úzkymi chodníkmi, na ktoré sa všetci chodci skrátka nemôžu dobre zmestiť. Človek čochvíľa do niekoho vrazí, musí sa každých 5 krokov niekomu vyhnúť, a to ruší tok myšlienok. Už skrátka toľko vecí počas chôdze nevymyslím a nevyriešim, ale na to sa koniec-koncov dá zvyknúť. Vravela som si, že si jednoducho svoje dedinské myšlienky musím doniesť inam a spracovať ich tam. Postupne som si ale začala všímať, že sa mi práve tieto dedinské myšlienky, ktoré človeku napadajú iba na chladnom vzduchu, vracajú, ale nebolo to tým, že by som trávila viac času chôdzou. Len som trávila viac času vonku, pretože som zistila, že sa každú chvíľu zastavujem a následne stojím v radoch, ktoré sa na chodníkoch všade po meste vytvárajú. Na každom rohu každej tretej ulice sa tvorili zástupy ľudí, ktoré sa ale najskôr celkom rýchlo rozptyľovali, čas čakania bol 4-7 minút, takže aj na to sa dalo zvyknúť. Skrátka som vždy vyrazila o 4-7 minút skôr na každú odbočku, na ktorej som chcela zahnúť.

Chvíľu som teda chodila po meste podľa detailného plánu, kde som si u každej odbočky zapísala čas, ktorý som počítala, že strávim čakaním. Ten reálny čas čakania sa ale rýchlo začal predlžovať. A potom mi začalo čím ďalej, tým viac času zaberať prepisovanie časov u jednotlivých odbočiek a vytvárať alternatívne rýchlejšie trasy, ktoré mi trvalo dlhšie vymyslieť. Navyše z mojich ciest zmizla radosť z objavovania nových zatáčok, ktorými sa môžem vydať, pretože mi to rozhodilo časový plán celého dňa. Niekedy potom človek strávi viac času plánovaním než spánkom.

Problémom, ktorý sa pri vytváraní radov začal rýchlo vynárať, je pouličná agresivita. Jej množstvo je priamo úmerné prudkým zmenám teplôt alebo tlaku, ktoré sa dejú zo dňa na deň čím ďalej, tým častejšie. Už je iba málo dní, do ktorých by sa dalo skutočne pohodlne obliecť, takže či už ide o vyššiu, alebo nižšiu teplotu alebo tlak, vždy sa objaví niekto, kto začne vyvádzať a kopať okolo seba, pretože je zúfalý a chcel by skrátka len prejsť. Namiesto toho musí na každom rohu stáť zhruba 10 minút, aj keby sekery padali, a časová dotácia nutná pre každú odbočku sa zhruba každé dva týždne navyšuje asi o 2-4 minúty. Vedenia mesta začalo asi pred týždňom zvažovať možnosť zavedenia kyvadlovej dopravy na chodníkoch. V susednej zemi bola maximálna rýchlosť chodcov stanovená na 6 km/h.

Pravidelne sa mi deje, že jedna zo zastávok na trase spoja, s ktorým na svojej ceste počítam, je práve v deň mojej cesty výnimočne uzavretá. Každý deň je to síce zavreté inde, lenže aj ja chodím koniec-koncov každý deň inakadiaľ. Je to divné a neviem, čím to je, ale často, príliš často sa tieto dve veci stretnú a ja potom spím ešte menej. Tiež ma spomaľuje menštruácia, počas ktorej chodím omnoho pomalšie a ľahšie sa zadýcham. Väčšinou musím kvôli nej pripočítať 2-3 minúty na každú odbočku. V prvé dni menštruácie to bývajú 3 minúty, na konci už len zhruba 30 sekúnd.

Niekedy, keď mám dosť sily, ktorú ale kvôli nedostatku spánku cítim dosť málo, si tiež zájdem nakúpiť. Do obchodu som nedávno začala chodiť opäť na základe detailne popísaných máp s legendou vytvorenou podľa toho, v akú dennú dobu je strategické sa v konkrétnom obchode vyskytovať. Tu je to v utorky medzi 10. a 11. hodinou a v stredu zhruba okolo 13.30. Pre ďalšie obchody to platí inak, inam než sem už ale nechodím, pretože by mi zabralo príliš veľa času naplánovať novú cestu. Namiesto toho môžem spať o 5-9 minút dlhšie. Všetko sa deje v rozmedzí. Môj život sa odohráva v rozmedzí 8 – 12 minút. Fungujem v takých intervaloch, je to také hudobné fungovanie. Našťastie sa čas v radách predlžuje, ako som už písala, takže mám zrazu vlastne viac času na premýšľanie. Už som teda vymyslela celý román, iba ho nemám kedy napísať.

V tomto obchode, do ktorého som šla predvčerom kúpiť iba zopár základných vecí, ako je ryža, chlieb a banány, som však ešte stále. Dúfam, že až nás niekto pustí von, budem mu môcť ukázať tento poznámkový blok, i keď je dosť možné, že si ho ten človek aj tak nebude môcť prečítať, aby niekam neprišiel neskoro. Skrátka ide o to, že obchod je tak plný ľudí, že nikto nemôže ani dnu, ani von. Nikto vrátane vedúcich zmien, upratovačiek a ochranky už nebol vonku asi 10 hodín, a to nás tu ani nie je tak veľa, podľa kamier možno 40 na ploche s rozlohou 90 m². No prechody medzi regálmi sa mesiac čo mesiac zužujú a každá odbočka aj v obchode pridáva v rade zhruba 4-7 minút, bolo teda otázkou času, keď sa niečo také stane. Už tak sú priestory medzi regálmi dosť úzke a aj vo dvojici má človek čo robiť, aby uličku úplne nezablokoval. Lenže práve to sa teraz stalo. Obchody už začali na dvere vešať značku s množstvom ľudí, ktorí sa tam naraz môžu vyskytovať, aby predchádzali tomu, čo sa deje práve teraz, ale táto procedúra je iba v začiatkoch. Obchody predsa nie sú skutočne na to, aby v nich boli ľudia, ale na to, aby v nich bol hlavne tovar. Pokladníkom bolo nutné urobiť vyvýšené miesta k sedeniu, aby sa do obchodu vôbec vošli. Pokladní je spravidla päť, obsadená pracujúcim človekom je ale spravidla jedna. Ostatné pokladne sú zabraté čakajúcimi ľuďmi v radoch, alebo padajúcimi krabičkami s elektronickými cigaretami a zapaľovačmi, ktoré majú pokladne za sebou. Ale z fľašiek alkoholu, ktoré tiež bývajú za pokladňami, sa nikdy žiadna nerozbije, pretože tu na to nie je miesto. A aj keby spadla, nemala by sa o čo roztrieštiť.

preklad: Lenka Želonková