Myslím na všetky vety, ktoré som povedal priateľom i celkom náhodným ľuďom. Tie, čo vyvolávali zmätenie zakončené otázkou. Premýšľam, ako pomenujem vysokého muža s dlhými vlasmi, ktorý s nami nastúpil. Keď nastanú otrasy, dych sa spomalí, v duchu si poviem, upokoj sa. No vynorí sa mi len obraz mojej matky odriekajúcej otčenáš počas silnej turbulencie. Mám opäť desať rokov, ale silný otras a tlak ma vrhnú do sedadla, naspäť do môjho dvadsaťpäťročného tela. Uvedomím si, že moja pravá ruka sa dotýka cudzej ruky.

„Prepáčte, nechcel som.“

„Nič sa nedeje.“

Do uličky sa postaví vysoký muž s dlhými vlasmi. Prichádza s ním šum mora, úder na zvon, výstrel z kanóna. „Myslíte si, že je to Holanďan?“ vykĺzne zo mňa. Pani nič nepovie, iba sa na mňa zadíva. Do konca cesty si už nič nepovieme. Myslím na toho muža. Oblohu v okienku vystrieda búšenie vĺn a celé lietadlo je odrazu fregatou. Tento obraz zamestná moju myseľ natoľko, že si nevšimnem pristátie.

Ako malý som blúdil v školskom atlase po mape Francúzska a sníval, ako na obed priplávam do Marseille, prejdem sa po riviére a potom nasadnem do rýchleho auta. Smer Montpellier, len aby som odtiaľ mohol zavolať rodine a povedať: “Montpellier je rovnako krásny ako znie.” 

Vo vlaku si prečítam správu od Emila. Pýta sa, ako prebieha cesta, napíše, že ma bude čakať na stanici, ale bude meškať, pretože príde aj s bicyklami. 

Privíta ma noc a decembrový vietor. Keď zbadám svoj bicykel, ktorý si Emil kvôli mne požičal od kamošky, uvedomím si, že som na bicykli nesedel od strednej školy. Zmocní sa ma šťastie a to ma zaskočí. Emil sa snaží povoliť kladku, no nedarí sa mu to.  

„Vyzeráš, ako keby si sa ho snažil ukradnúť.“

Emil býva v čomsi podobnom štvorposchodovému paneláku. Na prízemí to zapácha splaškami.

„Nevšímaj si to. Vždy, keď prší, prízemie smrdí, ako keby pumpovali celý deň žumpu. „Prakticky,“ uškrnie sa, „naše bývanie stojí na hovnách.“

Pri pohľade na dvere do bytu si predstavím obrázky z učebníc anglického jazyka. Najprv ma privíta Ukrajinka, ktorá nespúšťa zrak z mojej ušianky. Obdarujem ju slovenskými cukrovinkami. Cítim sa ako biely muž z ďalekého západu, ktorý s domácim obyvateľstvom uzatvára výhodný mier. Južná Afrika má na sebe kovbojský klobúk. Emil mi vysvetlí, že sa chystajú na technopárty, preto ten klobúk. Jeho izba patrí k tým väčším, je predelená priečkou bez dverí, s prístupom na balkón a výhľadom na križovatku. Kým si vybaľujem kufor, spod manželskej postele vytiahne matrac a uloží ho pozdĺž obrovského okna. 

„Prečo Holanďania všade pchajú tie obrovské okná? Prefukuje cez ne.“

„Zbožňujú slnko. Ukáže sa totižto len v letných mesiacoch. A potom zvyšok roka drkocú zubami.“ 

Je mi zima, od sedadla na bicykli mám mokré nohavice a stále sa nedokážem upokojiť. Pozerám sa na všetky obrovské vysvietené okná. Čakám na sekundový výsek nejakého príbehu, ale moje oči zaplavujú rôzne odtiene farieb, nábytok a vianočné stromčeky. 

V noci sa mi po dlhom čase sníva. Stojím pred drevenou bráničkou, za ktorou sa týči dvojposchodový dom. Pripomína domy z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré vlastnili bohatí americkí továrnici. Dvere sú dokorán otvorené. Z jedného okna na prízemí veje biela záclona. Z miestnosti naľavo zaznie cinknutie. Izba je priestranná, oproti dverám je krb. Uprostred rímsy sú čierne hodiny. Napravo od nich citrón, váza bez kvetín a veľká morská ulita. Hodiny opäť vydajú tlmené cinknutie. Chýba im ciferník. Nad nimi visí zrkadlo. Nie som to ja, ktorý sa doň pozerá, je to môj otec. 

Nechcem vstať, pretože by sa sen mohol stratiť. Pozerám cez okno do sivej oblohy. Zatváram oči a stále vidím otca. Koľko môže mať rokov? 

Rána sú v tomto byte dlhé a pomalé. Pijeme čaj v Emilovej posteli a počúvame hudbu.                          

„Je to zvláštny byt.“

„Videl som na tebe, že sa ti nepozdáva.“

„Nie, to nie, ale pôsobí na mňa dojmom konca.“

„Ako to myslíš?“

„Ide o to, že tento byt je študentský.“

„Áno. Stále nerozumiem.“

 „Neviem… jedného dňa tento priestor opustíš. Zanecháš tu svoje študentské ja a raz na tieto časy budeš iba spomínať. 

„A to je zlé?“ 

„Kebyže spomínam ja, prvý sa mi vybaví tento byt až potom to, kým som v ňom bol.“

„Tak nad týmto som sa nikdy nezamýšľal.“

Na zopár chvíľ je medzi nami ticho. 

„Nezašli by sme, prosím, do mesta? Potreboval by som kúpiť suveníry.“

Ak sa nám aj podarilo niekam vycestovať, bolo to väčšinou bez otca. Spomínam si iba na jednu cestu, keď sme šli navštíviť otcovu rodinu do Užhorodu. Pamätám sa, ako mi nadšene vysvetľoval, že po tomto moste chodil každé ráno do školy. Dlho potom som nezazrel v jeho očiach takú radosť. Na nič som sa ho neopýtal, iba ho mlčky sledoval. 

Večer zájdeme na malý večierok, ktorý prichystali Emilovi kamaráti z univerzity. Rozleje sa varené víno, rozdajú sa darčeky. Nasledujú debaty v angličtine, do ktorých sa zapájam čo najmenej. Počas hodín angličtiny som pozeral cez okno na starú vŕbu a rozmýšľal, kam pán učiteľ odišiel. Vždy, keď si spomeniem na tie časy, vynoria sa prázdne školské chodby. Všetky dvere do tried sú zatvorené. Vyjdem na dvor a pozerám do okien nad hlavným vchodom. Kývam svojmu mladšiemu ja, ale nevidí ma. Pozerám sa von oknom a počítam mačky, ktoré prebehujú cez večernú ulicu. Na ceste domov sa pozerám do obrovských okien. Premietam si do nich rôzne podoby svojho ja. Ja ako študent holandskej univerzity. Ja ako člen anarchistickej organizácie. Ja ako utečenec pred vojnou. Ja ako pracovník pre zahraničnú firmu. Ja ako milenec muža, ktorého žena s dvomi deťmi išla navštíviť starých rodičov. Ja ako posledný žijúci člen rodiny. Prijmem rytmus tohto mesta a štylizujem do jeho pôdorysu všetko minulé, stratené i možné. 

Pred cestou som objavil denníky zo základnej školy. Prekvapilo ma, ako som v nich túžil po láske. Zabudol som na Magdalénu, strach, že ostanem nemilovaný a urobil som rozhodnutie, že budem ľúbiť aj chlapcov. Náklonnosť som poznal iba z televíznej obrazovky v podobe telenoviel a amerických filmov o dospievaní. Niekedy som prababku Zuzanu držal za ruku a hral sa s jej zlatým prsteňom. Keď nadíde tretia noc, zvíťazí vo mne túžba po nehe. Opýtam sa Emila, či si k nemu môžem na chvíľu ľahnúť. Súhlasí. 

„Je všetko v poriadku?“

„Neviem.“

Silne ho objímem a ľahnem si späť na matrac.

V deň odchodu, kým Emil balí kufre, plačem v kúpeľni. Krátko a potichu. 

V lietadle sa ma opäť zmocní kŕč a nervozita. Pomaly, zhlboka dýcham a snažím sa upokojiť. 

„Ak ti to pomôže, môžeš ma držať za ruku.“

„Nie, ďakujem Emil.“ 

Zatvorím oči a sústredím sa na dýchanie. Z tmy sa vynorí maličká obrazovka s ikonkou lietadla. Natočil ju na kameru môj otec, keď raz letel do Ameriky. Nespomínam si, prečo nám to púšťal. 

Bál sa lietania aj on?